Katarína Fiľová je nielen mamou sedemročnej školáčky Julky,ale aj špeciálnou pedagogičkou s dvadsaťročnou praxou. Jej dcéra, u ktorej sa prejavovali narušené komunikačné schopnosti s prvkami porúch autistického spektra (PAS), dnes navštevuje bežnú školu bez potreby asistenta. Tento úspech je výsledkom dlhodobej spolupráce s odborníkmi na behaviorálnu analýzu, intenzívneho domáceho učenia a cielenej prípravy na začlenenie do kolektívu.
Ako prebiehal proces adaptácie dieťaťa s komunikačným deficitom na nové prostredie? Aké kroky viedli k tomu, že Julka prekonala počiatočné výzvy a dnes si dokáže sama poradiť? Odpovede sme hľadali v rozhovore behaviorálnej analytičky Zuzany Maštenovej a Julkinej maminy Kataríny Fiľovej.
Hľadanie vhodnej škôlky: Prvý krok na ceste k samostatnosti
„Vedeli sme, že je nevyhnutné, aby som tam bola s Julkou zo začiatku celý čas a preto sme najskôr museli nájsť škôlku, ktorá by túto možnosť umožnila, “ hovorí Katarína. Hľadanie vhodného zariadenia však nebolo jednoduché. Štátna spádová škôlka zamietla prítomnosť rodiča a aj súkromné škôlky pristupovali k tejto alternatíve rezervovane. „Napokon sme našli škôlku, ktorá s nami bola ochotná spolupracovať.“
Proces adaptácie začal postupne. Katarína spoločne s Julkou najprv navštevovali okolie škôlky.
„Ukazovali sme jej fotografie tried, budovy a ihriska, aby si vedela predstaviť, čo ju čaká,“ spomína. Zároveň využili Julkin záujem o ihriská, aby prirodzene vzbudili pozitívne očakávania.
Prvé kroky: Oboznámenie s prostredím
Prítomnosť Kataríny ako asistentky bola kľúčová. Úlohou asistenta v takejto situácii nie je nahradiť dieťaťu kontakt s učiteľkou alebo deťmi, ale podporovať jeho interakcie a zabezpečiť, aby sa necítilo izolované.
„Prvýkrát sme si škôlku prešli bez prítomnosti detí,“ spomína Katarína. Doteraz je vďačná, že im to škôlka umožnila. „Julka mala voľnosť preskúmať všetko – lietala z jednej triedy do druhej, obzerala si hračky, detské postieľky. Bolo pre ňu dôležité vidieť všetko. Zaujímali ju miesta, kde deti desiatujú, obedujú, chcela vidieť detské toalety a malé umývadlá.“ Tento krok bol dôležitý na vytvorenie pozitívneho vzťahu k novému prostrediu.
Keď už Julka poznala prostredie, začali navštevovať škôlku počas prítomnosti detí. „Zo začiatku sme tam boli veľmi krátko, menej ako 20 minút. Dôležité bolo, aby si Julka na škôlku postupne zvykla a začala ju vnímať ako príjemné miesto,“ vysvetľuje Katarína.
Prvé dni trávili v šatni, kde Julka mohla nerušene pozorovať dianie v triede cez otvorené dvere. „Jedno dievčatko sa hneď snažilo Julku zapojiť do hry, “ hovorí Katarína. “ Pani učiteľka bola úžasná – nechala Julku pozorovať a nenútila ju vstúpiť do triedy, kým na to nebola pripravená.“
Postupne Julka začala vchádzať do triedy, zase vychádzala, až napokon zostávala medzi ostatnými deťmi.
Kľúčovú úlohu zohrala pani učiteľka, ktorá mala osobnú skúsenosť s dieťmi so znakmi PAS. „Jej prístup bol akceptujúci a empatický. Spolu sme sa dohodli ako budeme postupovať a moje postavenie v rámci škôlky bolo jasne definované. “
Alternatívny prístup a učenie pravidiel
Škôlka s prvkami Montessori pedagogiky Julke vyhovovala. „Mohla si vybrať, čomu sa chce venovať, ale zároveň sa postupne učila pravidlá, ako napríklad pripraviť si koberček, kde sa zahrala a potom hračky odložila,“ spomína Katarína. Spočiatku jej mama zo všetkým pomáhala, ale postupne presmerovávala Julkine požiadavky na pani učiteľku a deti. Katarína sa stávala „tieňom“ – pozorne sledovala, kedy Julka potrebuje pomoc, ale súčasne podporovala jej samostatnosť. „Keď Julka nevedela vyjadriť čo chce, pomohla som jej nájsť správne slová. Orientovala som ju na pani učiteľku alebo na niektoré deti, ktoré by jej mohli pomôcť. Boli tam dievčatká, ktoré boli veľmi empatické a bolo jasné, že sa chcú s Julkou hrať.“
Ďalšou výzvou boli prechádzky. „Julka bola zvyknutá na voľnosť – lietať a behať kam chce. Keď sme oznámili, že sa ideme prechádzať a potom sa zastavíme na ihrisku, bol to pre ňu obrovský boj,“ priznáva Katarína. „Chcela zostať na ihrisku a nerozumela, prečo by sa mala prechádzať s ostatnými.“
Na prechádzkach bola Julka vždy v blízkosti pani učiteľky, ktorá ju pravidelne dávala do dvojice s iným dieťaťom, najčastejšie s empatickými dievčatkami, ktoré sa s ňou radi hrali. Na ihrisku sa Katarína zapájala do hier s inými deťmi, aby pani učiteľka mohla Julke venovať plnú pozornosť a podporiť jej socializáciu. Tento koordinovný prístup umožnil Julke osvojiť si pravidlá kolektívu a začleniť sa do skupinových aktivít.
Malé kroky k veľkému cieľu
Čas, ktorý Julka trávila v škôlke, sa postupne predlžoval – z 20 minút na polhodinu, z polhodiny na hodinu, až dospeli k tomu, že sa Julkyn pobyt v škôlke zahŕňal aj desiaty, obedy a prechádzky. „Každý krok bol starostlivo naplánovaný a realizovaný v spolupráci s pani učiteľkou. Postupne sa z Julky stalo dieťa, ktoré si dokázalo poradiť v rôznych situáciách,“ hovorí Katarína.
Príprava na škôlku: Kľúčové zručnosti, na ktorých sme pracovali doma
Pred nástupom do škôlky bolo nevyhnutné pripraviť Julku na zvládanie rôznych situácií, ktoré by pre ňu mohli byť náročné. „Sústredili sme sa na tolerovanie ukončenia obľúbených činností, presunov, či zamietnutia jej požiadaviek. Už pred nástupom do škôlky vedela vyjadriť čo potrebuje a rozvinula si schopnosti v hre, čo bolo dôležité pre jej adaptáciu. Pripravenosť na zmeny sme budovali aj doma – využívali sme kalendár s obrázkami, ktorý jej pomohol pochopiť, čo ju čaká.“
Prišli však aj nové výzvy. V škôlke sa stretla s pokynmi, ktorým spočiatku nerozumela, ako napríklad, „zasunúť stoličku“, alebo „prejsť na koberec.“ „Ak sa ukázalo, že niečomu nerozumie, zapisovala som si tieto situácie a doma sme na nich pracovali. Nové slová a pokyny sme sa doma učili, aby si ich Julka systematicky osvojila.“
Prenos zručností zo škôlky domov
Deti s komunikačným deficitom potrebujú opakovane precvičovať nové slová a ich použitie v rôznych situáciách, aby ich dokázali aplikovať. Napríklad ak v škôlke dostane dieťa pokyn „zasuň stoličku“, nemusí okamžite rozumieť čo znamená slovo „zasunúť“. Často
nedokáže po jednom vysvetlení pochopiť význam nového slova a zaradiť ho do svojej slovnej zásoby. Keď si v škôlke asistent všimne, že dieťa niečomu nerozumie, samozrejme mu pomôže, napr. mu ukáže, čo má urobiť, a následne prenesie danú aktivitu domov, kde si to dieťa môže v pokoji viackrát precvičiť.
Tolerovanie náročných situácií
Jednou z najväčších výziev bolo Julku naučiť tolerovať slovo „nie“. Práca na tejto zručnosti začala ešte pred nástupom do škôlky. V prostredí škôlky, kde sa často stretávala s pravidlami, to bola pre ňu kľúčová zručnosť.
Ďalšou dôležitou zručnosťou, ktorú Julka v škôlke potrebovala zvládnuť bolo čakanie. Čas čakania predlžovali veľmi postupne – začínali na 3 sekundách a postupne sa dopracovali až k hodine. Hoci sa to na začiatku zdalo nemožné, systematické zapisovanie, meranie a postupné zvyšovanie intervalov priniesli úspech. Dnes už Julka zvláda čakanie bez problémov, je školáčka a s takýmito situáciami sa stretáva bežne.
Prispôsobenie učenia potrebám dieťaťa
Pri učení dieťaťa je dôležité začať na úrovni, ktorú zvláda, kde zažíva pocit úspechu a postupne zvyšovať nároky. Keď dieťa učíme, aby dokázalo čakať, prvým krokom je často naučiť ho požiadať o rodičovu pozornosť. Rodič sa vzdiali, ide sa rozprávať s niekým iným, ale zostáva na dohľad. Dieťaťu druhá osoba pomôže prísť za rodičom a povedať: „Poď“ alebo „Poď sa so mnou hrať!“ (ak nerozpráva vokálne, môže sa to naučiť vyjadriť znakom). Keď toto zvláda samostatne, začneme ho učiť čakať. Začíname s minimálnym intervalom. Ak dieťa dokáže čakať iba 3 sekundy, nenecháme ho čakať dlhšie. Dieťa príde a povie: „Poď sa so mnou hrať!“, mama mu odpovie: „Dobre, ale počkaj!“ Odráta si 3 sekundy, až potom ukončí rozhovor a ide sa s dieťaťom hrať. Toto opakujeme veľakrát denne a postupne predlžujeme interval, až kým dieťa nemá problém zvládnuť dlhšie čakanie. Niekedy si ľudia nevedia predstaviť, čo znamená „postupne sme ju to učili“. Postupné napredovanie v malých krokoch, tak aby dieťa stále zažívalo úspech, je najefektívnejší spôsob učenia.
Zvládanie presunov v škôlke
Presuny medzi aktivitami, boli pre Julku veľkou výzvou. Napríklad, deti v škôlke prechádzali z triedy do kúpeľne, kde si umývali ruky, a až potom išli do jedálne. Po obede sa opäť presúvali z jedálne do kúpeľne a umývali si rúčky, potom do šatne, aby sa pripravili na na prechádzku. Každý presun rozdellili na malé kroky, ku každému sa dostávali postupne. Trvalo to niekoľko týždňov, až mesiacov. Po prechádzke zo začiatku rovno odchádzali domov, pretože vrátiť sa do škôlky by znamenalo ďalší presun, čo by bolo pre Julku príliš náročné.
Komunikácia v škôlke
Keď Julka začala navštevovať škôlku, už mala slušný reperoár slov a rozumela aj základným pojmom ako „najprv“ a „potom“. Hoci doma rozprávala rada a veľa, v škôlke ostávala ticho, čo zrejme bolo spôsobené pocitom neistoty. Často potrebovala usmernenie a povzbudenie, aby vedela, čo má povedať. Podobný vzorec správania sa ukázal aj po jej nástupe do školy.
V prostredí škôlky bola vystavená mnohým inštrukciám, ktoré pre ňu boli nové a zložité. „Pani učiteľka vysvetľovala Julke čo najjednoduchším spôsobom, ako sa má zapojiť do hry, napríklad do typickej škôlkárskej hry „Kubo velí“, ale Julka tomu nerozumela. Každé dieťa to robilo iným spôsobom, zrazu nevedela, koho má napodobniť. Neporozumela ani samotnej hre ani inštrukciám,“ hovorí Katarína.
„Po príchode do škôlky Julka zažila situácie, kedy sa na ňu valili inštrukcie. Iba stála a pozorovala, vnímala všetko okolo seba, ale rozprávala veľmi málo. V škôlke som ju viedla, aby napodobňovala deti: „Pozri, urob to ako on.“ Na napodobňovaní sme pracovali aj doma. Všetky hry sme s manželom hrali v našom prostredí, v malej skupinke, aby bolo pre Julku ľahšie hrať ich s deťmi v škôlke.“
Stres zo sociálnych situácií
Pre dieťa s komunikačným deficitom môže byť nástup do kolektívu náročnou sociálnou situáciou. Nové prostredie, pravidlá a očakávania predstavujú záťaž, ktorá môže spôsobiť dočasné zhoršenie v už naučených zručnostiach. Napríklad, deti, ktoré doma ešte len začínajú hovoriť niekoľkými slovami, možno v škôlke nepovedia nič. Dieťa, ktoré doma používa dvoj- alebo trojslovné vety, a hovorí často, v škôlke bude možno rozprávať menej, aj to iba jednoslovne. Dieťa musí zvládať množstvo iných vecí – nie len to, čo má povedať, ale aj to, kto je ten človek predo ním a čo sa od neho v tejto situácii očakáva. Preto je dôležité podporiť dieťa prostredníctvom učenia imitácie, rolovou hrou a precvičením skupinových hier v domácom prostredí.
Prvé kamarátstva
„Sledovala som deti, ktoré si Julku prirodzene obľúbili, a najskôr som sa s nimi skamarátila ja,“ spomína Katarína. „Veľa som sa s nimi hrala, zistila som, ktoré knižky majú rady, čítala som im a postupne som sa pre ne stala zaujímavou. Pre Julku som bola zaujímavá ja ako mama a videla deti okolo mňa. Na princípe dôvery sa k nám pridávala. Keď pani učiteľka zistila, že Julka má veľmi rada pokusy a zážitkové učenie, začala s deťmi robiť veľa pokusov. Keď videla, že ju zaujímajú vône, vyrobila pre deti voňavú domácu plastelínu. Pani učiteľka cez pokusy a veci, ktoré mala Julka rada, vytvárala spoločné aktivity, ktoré sa páčili všetkým deťom. Postupne som sa z týchto situácií vytrácala, aby sa mohla zapájať sama.“ Deti Julku začali vnímať ako súčasť skupiny, aj keď priateľstvá zo začiatku neboli úplne rovnocenné.
Dieťa s komunikačným deficitom je v skupine sociálne slabšie
U dieťaťa s oslabenou komunikáciou, sú často zároveň oslabené aj sociálne zručnosti. Dieťa sa v porovnaní s rovesníkmi správa vývinovo mladšie a pre deti býva slabším partnerom v komunikácii a pri hre. Bez podporujúcej osoby by sa dieťa mohlo ocitnúť v situáciách, kde sa nevie vyjadriť, alebo nerozumie deťom, či pani učiteľke.
Podpora zo strany asistenta alebo „tieňa“ je preto kľúčová. Asistent pomáha dieťaťu komunikovať, iniciovať a udržiavať interakcie, tak aby bolo pri tom úspešné, čím predchádza izolácii dieťaťa, jeho uzatváraniu sa do solitérnych aktivít.
„Tieňovanie“
Úloha asistenta v roli „tieňa“ spočíva v tom, že pomáha dieťaťu nenápadne, bez toho, aby bránil rozvíjaniu vzťahov medzi ním a pani učiteľkou a deťmi. „Tieň“ postupne a systematicky zvyšuje svoju fyzickú vzdialenosť od dieťaťa, vytráca sa z jeho prítomnosti a podporuje jeho samostatnosť. „Ako „tieň“ som sa pomaly od Julky vzďalovala – najskôr na opačný koniec triedy, neskôr na chodbu. Systematickým postupom sme docielili, že sa Julka adaptovala a bola schopná zvládať situácie v kolektíve samostatne,“ vysvetľuje Katarína.
Julka pri nástupe do škôlky, už dokázala rodičom funkčne komunikovať svoje potreby. Nie vždy však platí, že dieťa s komunikačným deficitom bude vedieť použiť zručnosti, ktoré bežne využíva pri komunikácii doma, aj po príchode do škôlky voči pani učiteľke a deťom. V škôlke sa učila tieto zručnosti s podporou asistenta „tieňa“ používať vo vzťahu k deťom a pani učiteľke. Jednou z úloh „tieňa“, akým bola pre Julku jej mama, je presmerovávať komunikáciu dieťaťa na pani učiteľku a na deti, vždy keď niečo potrebovala.
Doma mamou, v škôlke „tieňom“
Asistent v roli „tieňa“ pracuje z úzadia, nestojí medzi dieťaťom s komunikačným deficitom a ostatnými deťmi či pani učiteľkou. Minimalizuje fyzický kontakt s dieťaťom. Zbytočne na neho nerozpráva, nevodí ho všade za ruku, pretože chce, aby dieťa vnímalo hlavne pani učiteľku a deti. Preto sa tejto metóde asistencie hovorí „tieňovanie“. „Tieň“ zakročí, pomôže, podporí, keď treba a potom sa zase stiahne do úzadia. Aj fyzicky odíde. Rola asistenta „tieňa“ je úplne iná, než keď rodič pracuje s dieťaťom doma jeden na jedného. Doma rodič učí dieťa nové slová, hrá sa s ním a interakcia je len medzi rodičom a dieťaťom. V škôlke je cieľom podporiť interakcie medzi dieťaťom s komunikačným deficitom a ostatnými deťmi či pani učiteľkou. Asistent z úzadia pozoruje, ked treba pomôže dieťaťu a potom sa zase vzdiali.Systematicky tak pracuje na tom, aby neskôr nemusel byť prítomný. Na to však treba dieťa veľmi postupne pripraviť.
Tri roky práve: Výsledok, ktorý stojí za to
Potroch rokoch intenzívneho učenia a adaptácie v škôlke sa Julka stala sebavedomým dieťaťom, ktoré bolo pripravené nastúpiť do bežnej školy. „Naučila sa nielen komunikovať svoje potreby, ale aj orientovať sa v sociálnom prostredí detského kolektívu,“ hodnotí Katarína.
Zuzana Maštenová z VIA ABA, ktorá s Katarínou na procese adaptácie Julky do kolektívu spolupracovala, dodáva: „Práca na rozvoji komunikačných a sociálnych zručností v rpostredí triedy v škôlke alebo v škole je náročná pre všetkých zúčastnených. Systematický prístup, tímová práca rodičov a pedagógov a veľa trpezlivosti sú kľúčom k úspechu. Odmenou je obrovská radosť z úspechov dieťaťa.“
Za rozhovor ďakujeme Katke Fiľovej,
špeciálnej pedagogičke a mame, dnes už samostatnej školáčky Julky